tlač, návrat 21.10.2008 | Peter Hapčo

Milka Vášáryová: „Čo v živote nemôžem mať, to mi nechýba“ + FOTOGALÉRIA

Tohtoročný Žilinský literárny festival mal opäť mnoho rozmerov. Jeden z nich - noblesu mu darovala aj šarmantná prvá dáma slovenského divadla, hosť tretieho večera projektu Farby môjho života, Emília Vášáryová. Vo veľkej obývačke Nadácie 21. storočia komentovala dramatické, poetické i komické scény z jej filmov a rozprávala o svojich ľudských, divadelných a filmových pastelkách, ktorými si nakreslila svoj svet. A neostalo len pri noblese. Zasiahla nás aj svojou úprimnosťou a ľudskosťou.

Spolucestovateľ po jej filmových krajinách a moderátor večera Milan Dado, fotografie z detstva, filmové fragmenty, úsmevné spomienky, šarm v smútku i hravej zrelosti vytvorili inšpirujúci pôdorys príjemného večera. Na scénu vstúpilo slovo.

O svojom prvom filme, ako v úlohe slúžky držala v ruke dve zabité sliepky v ruke a kričala: „Už idem, už idem!“ O detstve v Banskej Štiavnici, kde pojem herec znamenal vtedy niečo také ako kolotočiari alebo prapodivné existencie. O tom, ako chcela študovať dejiny umenia alebo jazyky, a nie herectvo, ale nemala dobrý kádrový posudok. O filme Až přijde kocour, kde hrala s Janom Werichom a nerobilo jej problém cvičiť v ňom na hrazde, lebo vtedy robila závodne gymnastiku.

O slávnych divadelných a filmových kolegoch Ivanovi Rajniakovi, Štefanovi Kvietikovi, Ivanovi Mistríkovi, o tom ako ju ľudia ušľachtilého razenia, šľachtici hereckého povolania Ján Werich, Hana Meličková, Martin Hollý, Ladislav Chudík, Karol Machata a ďalší presvedčili, že jej povolanie nie je len také to kolotočiarstvo. O svojej druhej mame a strážnom anjelovi - pani Meličkovej, ktorá bola do svojich sedemdesiatich piatich rokoch v divadle, vstávala každé ráno o pol piatej, chodila dve a pol hodiny so psom a nahlas si opakovala texty. O spomienkach na neobyčajnú charizmu Jozefa Kronera a Michala Dočolomanského, ktorí boli k ľuďom láskaví, o tom, ako Mišo miloval deti a vymýšľal pre nich kúzla a oni nemohli z neho spustiť oči i o tom ako na filmovačkách vyrábal dobrú náladu.

A aj o bolesti. Posledných Michalových rokoch. Osobnom trápení. O smutných koncoch divadelných hviezd. O svetskej sláve – poľnej tráve, na ktorej si neradno zakladať. O príbehoch, ktoré uvidela, kde niektorí tí, čo absolútne zasvätili život divadlu, ocitli sa na doskách života bez detí a bez rodiny. O tom, že niet nevhodnejšieho povolania pre ženu ako herectvo, o tom, že keď chce mať človek rodinu a byť každý večer divadle a hrať, je to ťažké pre deti aj pre partnera. O tom, ako vychovala tri deti a tie dve to nemali jednoduché práve kvôli jej povolaniu.

O tom, ako dokáže rýchlo zavrieť dvere za osudmi jej tragických postáv, aby jej nevstupovali do života, o tom ako sa veľmi rýchlo regeneruje, ako nechodí do fitnessov, nemá rada lieky a neužíva ich. O jej občianskej angažovanosti. O hraní v pražskom Národnom divadle, ktoré je veľmi fungujúce divadlo. O tom, aké je dobré byť v divadle, kde každý vie, čo má robiť a kde všetko funguje ako treba. O tom, ako učí študentov na Vysokej škole múzických umení a ako ju to nabíja energiou. O tom, že žilinskí stredoškoláci chodia na prijímačky na VŠMU dobre pripravení a niektorí z nich sú veľmi talentovaní, napríklad Kristína Mravcová.

Večer sa, samozrejme, neobišiel bez úsmevných príhod: napríklad ako jej pražský taxikár povedal: „Aký som rád, že ešte žijete, my sme včera pozerali Pelíšky a toľko sme sa naplakali, že ste zomreli,“ a odviezol ju zadarmo.

Milan Dado narátal 30 ocenení, ktorých sa jej dostalo: napríklad víťazstvo v novinárskej ankete Herečka storočia, Cenu Českého leva s 99% hlasov poroty. Alebo ocenenie v Šanghaji za rolu vo filme Václav, kde hrala matku postihnutého syna. Cenu si nemohla prebrať osobne, tú v Číne prevzal jej kolega z filmu. Pýtal sa jej, čo má povedať pri preberaní ceny. Milka Vášáryová ho poprosila: „Buď tak láskavý a povedz, že túto rolu i moju cenu venujem všetkým matkám, ktoré sa starajú o svoje postihnuté deti.“ Po týchto slovách sa v sále, kde sa odohrávala ceremónia odovzdávania cien, 2 000 ľudí postavilo a tlieskalo.

O Žiline povedala: „Pôsobí na mňa ako veľmi otvorené a kultúrne mesto." A ocenila aj tvorcov tohto večera: „Ešte sa mi nestalo, že by boli tak úžasne vybraté ukážky z filmov. Ani tí, ktorí ich vyberajú na Českého leva, nevedia tak vybrať tie scény, ktoré sú kľúčové.“ Známy žilinský kolportér Maroš Sokolík sediaci v hľadisku ju pozval do poroty na súťaž v divadelnej improvizácii Improliga so slovami: „tam by ste videli akí sú tam dobrí herci, ale vážne“ i na Slávnosť svetiel, kde sa budú udeľovať ceny Forresta Gumpa so slovami: „kľudne vám dám aj svoje telefónne číslo, môžete sa mi ozvať“.

Návštevníkov večera s pani Vášáryovou pohládzala aj životná múdrosť: „Moja mama ma naučila krédo, ktoré mi veľakrát v živote pomohlo: „Čo nemôžem mať, to mi nechýba. A tak neprosím o niečo, čo mi niekto nedá. Nikdy som nebojovala za nejakú rolu, aby som ju mohla hrať a napríklad ani nemám auto. Celý život cestujem ako študentka v autobusoch a vlakoch. Mnohí zalamujú rukami: ako to môžeš vydržať? Mne to nechýba, ja som spokojná.“

Peter Ničík

Reportáž uverejnili MY Žilinské noviny.
Autori fotografií: Vlado Bača a Ľubo Bechný

článok bol zobrazený 2987 krát zdroj: www.zilina.sk - mediálny partner

Súvisiace články

Fotogaléria k článku

SQL chyba