textová verzia pre zrakovo postihnutých textová verzia | pondelok 20. november 2017 | meniny: Félix
vyhľadať spojenie MHD
pohotovosť lekární

Rozpis pohotovostných lekárenských služieb od 17.00 hod. do 22.00 hod.

20. 11. 2017
Lekáreň SCHNEIDER, OC MIRAGE, A. Hlinku 7/B, 01001 Žilina
21. 11. 2017
Lekáreň U DOBRÉHO PASTIERA, Smreková 39, 01007 Žilina

celý rozpis
čo sa v Žiline urobilo
Press Primátor na aktuálne témy Prednosta Mestského úradu v Žiline informuje Stretnutia občanov s vedením mesta Radničné noviny mesta Žilina Kronika mesta Žilina Osobnosti mesta Žilina Žilinský mládežnícky parlament Spolupráca s partnerskými mestami Žiliny Názvy ulíc a iných verejných priestranstiev na území mesta Žilina Staršie články ďalšie články
kam dnes

Toto je múzeum – 75 rokov PMZA Budatínsky hrad, Žilina

Výstava fotografií Mira Gregora Radnica mesta Žilina (08:00-15:00)

Zábavno-náučná hodina dejepisu a fyziky v múzeu dopravy Múzeum dopravy v Rajeckých Tepliciach

Myslím, teda recyklujem Krajská knižnica, Žilina

ďaľšie podujatia
mailinglist
Prajete si dostávať aktuálne informácie a správy? Prihláste sa do nášho mailinglistu.

Elektronizácia služieb Mesta Žilina

   


tlač, návrat 06.11.2017 | Beáta Jarošová / Foto: Richard Köhler

Tatarka - autor, ktorého nepoznáme

Viackrát sa pozornosť hostí tohtoročného Žilinského literárneho festivalu pristavila pri spisovateľovi Dominikovi Tatarkovi (1913-1989). Krátko pred vydaním jeho próz Sám proti noci vo Vydavateľstve Artforum spomínali pamätníci, literáti i študenti v Nadácii POLIS na profesora francúzštiny zo žilinskej reálky a výnimočnú spisovateľskú osobnosť s pohnutým životným príbehom. 

Pozvanie na diskusiu prijali literát Peter Zajac a filmový a výtvarný teoretik Juraj Mojžiš. Podujatie s ukážkami z próz Dominika Tatarku v podaní študentov Michaely Šoltýsovej a Filipa Šimka moderoval Ján Filip.

Pomenovať veci otvorene
„Teším sa na to, keď už bude Tatarka, predovšetkým jeho neskoré autobiografické texty, vydaný tak, aby sa dal poriadne čítať. Sám proti noci vyjde teraz a želal by som si, aby vyšli aj listy Dominika Tatarku a Jaroslava Pavelku z 30. a 40. rokov, ktoré sú veľmi zaujímavé. Ale existujú i ďalšie. K tým najkrajším isto patria listy Dominike, ktoré poslal tu prítomnej Nadi Köhlerovej ako Dominikinej mame,“ priblížil Peter Zajac prácu na najnovšom vydaní Tatarkových próz. Chartista Ján Mlynárik prišiel podľa neho prvý na to, že Tatarkove autobiografické texty zo 70. a 80. rokov sú v slovenskej literatúre niečo výnimočné. „Aj mnohí moji kolegovia si myslia, že z Dominika Tatarku sú najzaujímavejšie Prútené kreslá alebo Farská republika, niektorí tvrdia, že Panna zázračnica, málokto hovorí, že jeho najvýznamnejšími textami budú tie kratučké autobiografické texty, ktoré sú neuveriteľne intenzívne,“ myslí si Peter Zajac a dodáva, že základný význam autobiografizmu v celej českej a slovenskej literatúre disentu 70. a 80. rokov (predtým aj v 50. rokoch) spočíva na protiklade: proti lži režimu my staviame našu autentickosť. „Ten pojem fungoval v literatúre českého a slovenského disentu. Autentickosť znamenala predovšetkým byť slobodný. Pretože človek „verejný“ nebol slobodný. Závisel od kádrových dotazníkov. Každý z nás mal kádrový dotazník, v ktorom bolo napísané, či ste členom komunistickej strany, či je v nej váš manžel, manželka, súrodenci, rodičia, starí rodičia... Človek ako Tatarka, ktorý žil v disente, žil mimo rámca kádrového dotazníka – v tom bol slobodný. Jeho sloboda sa prejavovala tým, že slobodne písal. Na rozdiel od autorov, ktorí publikovali verejne a museli sa pohybovať v istých rámcoch. Niektoré veci sa verejne písať nesmeli – na verejnosti sa nedalo použiť slovo pluralita. Nielen, že pluralita bola zakázaná, aj to slovo samotné... Byť slobodný znamenalo prekročiť tento rámec. Byť slobodný znamenalo pomenovať veci otvorene. Vo verejnej literatúre sa to nesmelo. Nikto nemohol otvorene napísať vetu, že nás v auguste 1968 okupovali sovietske vojská. Verejne sa používal iný slovník – bratská pomoc. Sloboda – to znamenalo otvorene rozprávať aj o láske. Tatarka bol jeden z najslobodnejších slovenských autorov aj v tejto oblasti. Sloboda a láska, čo boli u neho dve kľúčové slová, istým spôsobom splývali. Mladí ľudia ho začnú čítať vtedy, keď sloboda a láska začnú byť v tejto spoločnosti dôležité. Dnes sú dôležitejšie peniaze, styky... Určite príde ten čas, že Tatarka bude ľudí oslovovať viac ako dnes.“

Prečo sa ho tak báli?
Tatarka bol človek plný rozporov, myslí si Juraj Mojžiš. „Milan Paštéka ho charakterizoval ako batôžtek citov, pocitov a asociácií. Bol ako špongia. Autor nesmierne schopný prijímať množstvo vecí: Ustavične sledoval psychologickú literatúru. A tiež výtvarné umenie, najmä modernu, od ranej po neskorú. Nielen, že bol otvorený voči Európe, on tú otvorenú Európu vedel prijať, spracovať. Pokiaľ to aplikoval na interpretáciu domáceho umenia, ku ktorému sa vyjadroval, dodnes je to relevantný partner. Vedel zaujať postoj aj k „farskej“ republike, aj k odboju, k obdivu aj odsúdeniu komunizmu. Zostal však nepochopený, abstraktný a málo zrozumiteľný.“
Prítomní sa zhodli, že osud Dominika Tatarku nebol priamočiary. „Patril ku generácii, ktorú formovali začiatky päťdesiatych rokov. Bol však prvý, ktorý sa spamätal a pomenoval to, kruto, ako po ňom neviem kto. Démon súhlasu aj vládca Figura sú archetypy vzbury. Je to reprezentant našej hrdosti,“ myslí si Juraj Mojžiš.
„Prečo sa ho tak báli? V tom spočíval Tatarkov oblúk: V jednej fáze toho oblúka bolo aj to, ako písal o hrdelných súdoch. Na druhej strane – na rozdiel od situácie v českej kultúre, kde bol disent pomerne rozsiahly, na Slovensku bol veľmi úzky. Režim bol presvedčený, že keď sa podarí zlomiť týchto ľudí, bude všetko v poriadku, lebo nebude nikoho, kto by vedel slobodne vystúpiť. Pokiaľ sa Tatarka nezlomil a nezlomil sa, musel ten režim strašne iritovať. Odolával. Tvoril tím s niekoľkými slobodnými, nepoddajnými a nezlomnými. Nebol osamelý kráľ, nenechal si dať mat...“ uzatvoril Peter Zajac.
 
Obraz plný metafor
Juraj Mojžiš sa s Dominikom Tatarkom zoznámil počas práce na scenári filmu Panna zázračnica začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia. „Pokiaľ ste videli film a čítali knižku, je tam jeden zaujímavý posun. Mladý učiteľ na žilinskom gymnáziu napísal Pannu zázračnicu v akomsi očarovaní. V nejakých dimenziách lásky a spoznávania bratislavskej skupiny mládencov, ktorí ešte nič neurobili, ale mali sebavedomie géniov. Keď písal scenár, už bol autorom Démona súhlasu – to už bolo niečo celkom iné. Predtým zavesil to surrealistické videnie na egá mladých autorov, korí to nevedeli namaľovať, ktorí nemali za sebou nič. V šesťdesiatych rokoch zrazu však našiel v umeleckých kruhoch skupinu ľudí - Galandovcov - zrazu to bolo to, čo chcel, čomu rozumel – ten posun je obrovský. Dostáva sa tam aj politický rozmer, ktorý vo filme sprítomňuje veľká socha, konformistický sochár a predstava o večnom údele krajiny, ktorý vytvára ona. Tento posun sa nám podaril, ale nepodarilo sa mnoho iného, čo bolo fajn vymyslené.“
Na otázku moderátora, či si vie predstaviť filmové spracovanie aj ďalších Tatarkových próz, Juraj Mojžiš odpovedal: „Ak by som mohol zodvihnúť ruku, tak za Prútené kreslá. Je to krehký príbeh, ktorý nepotrebuje veľa rozprávania, dialógy sú nosné. Stálo by to na tom, čím film má byť – na obraze, na obraze plnom metafor.“ 

Fotogaléria

Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme Tatarka - autor, ktorého nepoznáme

článok bol zobrazený 189 krát zdroj: Nadácia POLIS